Nie všetci ľudia, ktorí sa dožili svojho osemnásteho roku sa stali dospelými. Pravdou je, že mnoho ľudí nikdy skutočne nedospeje. Prečo je tomu tak ? Ťažko povedať, dôvodov existuje viacero. Možno sa niekedy čudujete ako niektorí ľudia vo svätom Písme mohli byť tak veľmi dospelí a schopní aj napriek ich nízkemu veku. Mnohí svätí boli v puberte “dospelejší” ako ich rodičia. V minulosti nebolo neobvyklé, že 15-ročný kráľ viedol a vyhral vojnu. Keď sa nad týmto posledným príkladom zamyslíme v kontexte dnešnej doby môžeme si položiť otázku – čo dokážu dnes 15 roční mladí ? Čo dokážu urobiť sami a dobre ? Isto by sme našli takých, ktorí sú schopní úžasných vecí, ale myslím, že väčšina ľudí v 15 rokoch nie je veľmi dospelá či schopná.
V dnešnej dobe môžeme vidieť tento “trend” neochoty dospieť aj medzi staršími ľuďmi. Často sa stretávam s názorom, že muži sú večné deti. Boh vložil do mužov istú hravosť aj istú túžbu po dobrodružstve ale nevložil do mužov detské slabosti, naivnosť či zameranie na seba. Nejde však len o mužov, aj mnohé ženy sa vo svojom vyššom veku správajú ako puberťáčky. Kde je problém ?
Myslím, že problém je v tom, že sme zabudli na to, čo nám pomáha dospievať. V období kedy svetom otriasali vojny sa hovorilo medzi ľuďmi: “Táto vojna donútila naše deti dospieť.” Ako vojna dokáže z dieťaťa urobiť dospelého človeka ? Veľmi jednoducho – vojna je čosi náročné, nepríjemné a vo vojne je každý za čosi zodpovedný.
Tým samozrejme nechcem povedať, že vojny sú dobré a že máme bojovať s celým svetom aby sme konečne dospeli. Tým chcem len poukázať na dve nevyhnuté veci, ktoré predchádzajú každému dospievaniu. Ako povedal Fulton Sheen: “Človek dospieva utrpením a zodpovednosťou.”
Utrpenie je čosi, na čo sa väčšina ľudí nedokáže pozerať ako na niečo dobré. Opak je však pravdou. Utrpenie ako také nie je pre nás zlé, nech je už jeho forma akákoľvek. Dnes sme sa naučili nenávidieť utrpenie, nepokoj, stratu, obmedzenia. Všetky tieto veci však k životu patria a neustálym vyhýbaním sa utrpeniu zostávame v mnohom na úrovni detí. Keď Ježiš povedal “Buďte ako deti” myslel to trochu inak. Ježiš nechce aby si nikdy nedospel. Práve naopak. Utrpenie a ťažkosti na teba dopúšťa aj preto, aby si čo najskôr dospel a mohol robiť to k čomu si bol stvorený a povolaný. Ak budeš neustále na úrovni usťažovaného dieťaťa, ktorému všetko proti jeho vôli prekáža a o nič sa nevie postarať, ten potenciál čo sa v tebe nachádza zostane navždy len teoretickým potenciálom.
Pokiaľ ide o zodpovednosť treba si uvedomiť, že všetci sme za čosi zodpovední. Či mladí, či starí, či deti, či rodičia. Približne od 6. roku života človek dokáže ako-tak myslieť a vie sa slobodne rozhodovať. Dieťa v 6 rokoch si vie už rozumovo vybrať, či svojich rodičov poslúchne ak mu prikážu niečo alebo nie. Pokiaľ ide o zodpovednosť, vek nie je výhovorka. Všetci sme dostali čosi čo spravujeme a za čo sme zodpovední. Niektorí z nás majú toho viac, iní menej, ale to nič nemení na tom, že zodpovedný v čomsi byť proste musíš. Ak si dieťa si zodpovedný za veci, ktoré si dostal od svojich rodičov, ak si manžel si zodpovedný za svoju manželku a deti. Ak si sám si zodpovedný za seba a za to čo spravuješ. Ak pracuješ si zodpovedný za prácu, ktorú vykonávaš atď. Nikdy pred zodpovednosťou neutekaj a nesnaž sa ju prenášať na ľudí, ktorým nepatrí. Ak niečo spravíš zle, prijmi to, nevyhováraj sa a neobviňuj iných. Sám dobre vieš, že si to bol ty, čo to nezvládol. To ale nie je hanba, hanbou sa to stáva až keď sa snažíš vyhnúť dôsledkom toho čo si spravil.
Ako teda dospieť aj keď si ešte mladý alebo ti tvoji blízki často opakujú, že si ešte dieťa ? No nauč sa správne trpieť a začni byť zodpovedný za seba a za to čo je ti bolo zverené. Správne trpí ten, kto utrpenie prijíma ako dar od Boha a prípadne ho obetuje za seba či iných, podľa potreby. A skutočne zodpovedný je ten, kto čosi spravuje a spravuje to dobre a aj ten kto je ochotný niesť následky svojich skutkov ako tu na zemi pred ľuďmi tak aj vo večnosti pred Bohom.
Dobrou správou v tomto celom je fakt, že obe tieto vlastnosti je možné sa úmyselne učiť a človek sa v nich vie počas svojho života neustále zdokonaľovať. Nesmieme však zabúdať, že ideálne by bolo ak by sme obe tieto vlastnosti pestovali z vlastnej vôle a kvôli Bohu – čiže trpím lebo to prijímam od Boha ako svoj kríž a som zodpovedný lebo Boh chce aby som takým bol. V takomto prípade môžem hovoriť o tom, že sme dospelými ľuďmi a kresťanmi, inak nie.
