Poslušnosť nie je niečo, čo máme automatické spojené so životom keď sme už dospelí. Avšak poslušnosť je potrebná v celom našom živote, nie len v detskom veku voči rodičom, ale aj v ostatných oblastiach voči našim nadriadeným. V tomto článku si povieme čo to poslušnosť je, čo robí a či existujú aj výnimky.
V prvom rade poslušnosť spočíva v tom, že plníme, čo nám prikázali naši nadriadení. Nejde tu však len o plnenie príkazov, ale musí ísť o dobrovoľné podriadenie sa vôli kohosi iného. Slovo dobrovoľné je veľmi dôležité v celom tomto zamyslení sa. Ak poslúcham len preto, lebo sa tak má ale robím to s nechuťou, nemožno hovoriť o cnosti poslušnosti. Poslušnosť môže byť cnosťou jedine v prípade, že danú vec vykonáme bez šomrania a kvôli Bohu. Kvôli Nemu a len pre Neho máme poslúchať iných a podriadiť sa vôli kohosi iného. Neznamená to však, že máme poslúchať všetkých. Poslúchame len tých, ktorých Boh určil ako autority nad nami. Kto to je ? V prípade detí sú to rodičia, v prípade manželov je to manžel, v prípade, že si niekde zamestnaný je to tvoj šéf, v prípade krajiny sú to jej vedúci predstavitelia, prezident a vládnuci politici. Poslušnosť má však isté obmedzenia ale o tom si povieme nižšie. Všetky tieto autority, ktoré som spomenul sú ustanovené Bohom, tak vieme zo svätého Písma, a Boha poslúchame tým, že poslúchame tých, ktorých nad nami ustanovil. Čiže všetka poslušnosť na to, aby bola cnosťou v Božích očiach, musí smerovať k Bohu. Čiže poslúcham svojich rodičov, manžela, Cirkev, šéfa v práci kvôli Bohu, lebo viem, že to je Božia vôľa pre mňa. V Písme často čítame o poslušnosti a nájdeme v ňom mnoho príkladov svätých ľudí, ktorí boli poslušní. Abrahám bol pekný vzor poslušnosti, keď po Božom príkaze bol ochotný obetovať svojho syna Izáka. Sám Boží syn bol poslušný Otcovi nie len v tom, že zomrel na kríži, ale aj v tom, že počas svojho života bol podriadený Márii a Jozefovi, čiže ľuďom, ktorých Otec ustanovil nad neho a aj v tomto je vidno Ježišovu pokoru, keď sa rozhodol poslúchať remeselníka a jednoduché dievča. Svätý František Saleský hovorí: “Obdivujem dieťa z Betlehemu. Je všemocné a aj tak spraví bez slova čokoľvek mu rodičia povedia.”
Poslušnosť má však isté limity. Nie sme povinní poslúchnuť toho, kto nám prikazuje čosi čo nie je v jeho právomoci. Prezident ti nemôže prikázať isté veci, na ktoré nemá zo Zákona (Božieho) právo. Cirkev učí, že človek nemá poslúchnuť nič, čo by bolo v protiklade s Božím zákonom bez ohľadu na to, od koho tento príkaz prišiel. Čiže človek v pozícii autority nikdy nesmie prikázať svojim podriadeným čosi hriešne, alebo čosi čo Boh a Cirkev zakazuje. V ostatných prípadoch sa poslušnosť vyžaduje, aj keď sa daný príkaz nemusí človeku pozdávať. Poslušnosť je najviac záslužná v prípade, že sa nám prikazovaná vec nepáči a je proti našej “srsti”. Práve preto poslušnosť požaduje vysokú mieru pokory.
Svätý Tomáš Akvinský hovorí, že poslušnosť je najnáročnejšia a zároveň najdokonalejšia zo všetkých morálnych cností. Prečo je najťažšia ? Pretože človek je prirodzene naklonený k rozkazovaniu a neochotný poslúchať. Podľa svätého Bonaventúru je poslušnosť obetou vôle a ide o veľkú ľudskú obetu, keď je človeku prikázané čosi čo je v protiklade s jeho náklonnosťami. Tento svätý hovorí, že poslušnosťou naše porozumenie koná pokánie, hovorí, že ide o istý druh mučeníctva. Kvôli prvotnému hriechu je človek pod vládou iného človeka. Keď hriech vstúpi, sloboda je zničená a na jej miesto prichádza otroctvo.
Poslušnosť je najdokonalejšia zo všetkých cností. Človek nemôže Bohu dať nič väčšie ako podriadiť sa vôli druhému (nadriadenému) kvôli Bohu. Poslušnosť je najprijateľnejšia obeta, ktorú môžeme obetovať Bohu. Vo svätom Písme v knihe Kráľov sa píše, že poslušnosť je lepšia ako obety, pretože v obete obetujeme niečo iné, ale v poslušnosti obetujeme čosi vlastné, samých seba.
Svätí hovoria, že poslušnosťou plníme Božiu vôľu najistejšie a takto dosahujeme rýchlo vysokú mieru dokonalosti. Prečo je tomu tak ? Ako som už spomínal, každá autorita je dosadená Bohom a reprezentuje Boha. Čiže tieto príkazy sú Božími príkazmi. Preto sa v Písme píše aby sme ľuďom slúžili tak, akoby sme slúžili samému Bohu. Nemali by sme sa zamýšľať nad tým, kto vydal rozkaz, mali by sme sa zaoberať čisto Božou vôľou, ktorá sa nám touto formou zjavuje. Okrem toho ten, kto poslúcha nebude zodpovedný za to čo spravil, ale ten, kto vydal rozkaz. Poslušnosť dáva hodnotu všetkému čo robíme. Svätí hovoria, že aj tá najmenšia vec, ktorú sme vykonali z poslušnosti má väčšiu hodnotu v Božích očiach ako to najprísnejšie a najtvrdšie pokánie. Dokonca aj veci ako jedenie a spanie, ak sú vykonávané z poslušnosti voči Bohu (pretože Boh chce aby sme aj jedli a spali) sú pre Boha prijateľnejšie a viac potešujúce ako naše dobrovoľné pôsty a sebazápory.
Poslušnosťou zároveň predchádzame mnohým hriechom. Poslušnosť je liekom pýchy. Cvičením sa v ostatných cnostiach bojujeme so zlými duchmi, poslušnosťou ich premáhame. Je to preto, lebo anjeli padli práve kvôli neposlušnosti. V Panne Márii máme príklad poslušnosti: “Nech sa mi stane podľa tvojho slova” a v Luciferovi zas opak “Nebudem slúžiť !” Poslušnosťou ukazujeme aj svoju nadradenosť nad zlými duchmi, ktorí sa rozhodli neposlúchať. Svätý Augustín hovorí, že poslušnosť je najväčšia cnosť a rodičkou všetkých ostatných cností. Svätá Terézia z Avily tvrdí, že neexistuje rýchlejšia cesta k dokonalosti ako práve poslušnosť a práve preto sa náš nepriateľ snaží všetkými možnými prostriedkami zničiť našu snahu o túto cnosť.
Opakom poslušnosti je neposlušnosť a o nej svätí hovoria, že práve ona zatvára nebo a otvára peklo, zatiaľ čo poslušnosť otvára nebo a uzatvára peklo. “Naučte sa s radosťou podvoliť želaniam seberovných a potom sa naučíte s radosťou plniť príkazy svojich nadriadených.” hovorí svätý František Saleský. Pre toto všetko by sme mali poslúchať a mali by sme tak robiť rýchlo a príliš nad tým neuvažovať, pretože takéto uvažovanie je prekážkou poslušnosti. Príklad podobného konania máme v Eve, ktorá začala váhať hneď po tom, čo sa začala s hadom dohadovať o Božom príkaze.
