Viem, že tvrdenia v tomto článku nebudú príjemné pre mnohých zaľúbených ale na tom momentálne nezáleží. Ide o to aby sme poznali pravdu, pretože ona jediné nám naozaj pomôže a jedine ona nás vyslobodí. Tento článok sa nevzťahuje na krátke výlety – čiže na výlety kedy idete len na deň na otočku niekam spolu. Tie sú po väčšine úplne OK. Dnes sa pozrieme na dlhšie výlety a dovolenky pretože si všímam istý trend medzi veriacimi. Málo ktorý pár spolu pred manželstvom nestrávil noc (nemyslím však teraz v zmysle porušenia 6. prikázania). Málo ktorý pár pred manželstvom nebol spolu niekde aspoň na pár dní osamote. Tí ktorí neboli – rešpekt. Tí ktorí boli – pozor. Ak chceš vedieť prečo pozor tak čítaj ďalej. Dnes chcem vyvrátiť jeden bludný, obľúbený a často sa opakujúci názor a to, že ak sa vystavím dobrovoľne pokušeniu ale ustojím ho, nemám hriech. Nie je to pravda. Prečo ?
V katechizme čítame, že aj vystavenie sa pokušeniu je hriechom. Niektorí by sa možno spýtali: “OK, ale ide o ťažký hriech ?” Pre veriaceho človeka je táto otázka úplne mimo, pretože ak by aj šlo len o ľahký hriech, my sa máme usilovať o dokonalosť a máme nehrešiť – či ľahko, či ťažko. Ale viem, že mnohí ľudia sa tak pýtajú a teda tu je odpoveď – ako kedy, ale často áno. Od čoho to závisí ? Do veľkej miery od toho, ako veľké pokušenie to pre teba je a o akú veľkú vec ide. Pokiaľ sa však bavíme o 6. a 9. prikázaní tak ide o pokušenie veľmi veľké pre drvivú väčšinu ľudí. Čiže tým pádom sa z tohoto “nevinného” výletu či dovolenky stáva niečo veľmi hriešne dokonca aj v prípade, že sa spolu nevyspíte. Svätí nám radia aby sme sa podobným príležitostiam vyhýbali. Prečo ? Pretože Boh ti nesľúbil milosť a pomoc ak sa budeš do pokušenia dobrovoľne vrhať. Tu by mohlo ísť o opovážlivé spoliehanie sa na Božiu milosť a pomoc. Je pravda, že nie vždy sa do takejto situácie dostane človek dobrovoľne a je úplne jasné, že ak chýba dobrovoľnosť nemožno sa baviť o hriechu. Ale pravdou je aj, že väčšina ľudí, ktorí podobné veci robia, ich robia úplne dobrovoľne, lebo to tak robiť chcú a často aj preto, lebo tak robia všetci. Ježiš však nechce, aby sme robili veci tak ako ich robia všetci, ale aby sme ich robili tak, ako ich robil On a jeho nasledovníci.
V katechizme, v sekcii ktorá sa venuje príležitostiam hrešiť sa píše, že vystaviť sa dobrovoľne takejto príležitosti je samo o sebe hriechom a takýto hriech spôsobuje stratu Božej milosti a vedie k smrteľnému hriechu. Celá katolícka morálna tradícia s týmto tvrdením súhlasí, takže môžeme s istotou povedať, že vystaviť sa pokušeniu dobrovoľne je naozaj zlé a hriešne. Každý vie, že je zlé ísť s fakľou do stodoly plnej slamy aj keď sa nič nestane. Svätý Augustín hovorí, že užívať si (a dovolenky si všetci užívame) možnosť spraviť zle a potom časom zhrešiť je čosi podobné. Ako sa píše v knihe prísloví: “…kto miluje nebezpečenstvo, zahynie v ňom.” (Prís. 3:27) Vieme, že smrteľný hriech je smrť duše. Preto ak naša duša miluje nebezpečenstvo, zahynie v ňom.
Keďže sme vysvetlili, že ide o morálne zlý skutok tak poďme ďalej. V katechizme čítame, že ten, kto sa odmieta vzdať príležitosti hrešiť nemôže očakávať ospravedlnenie svojich hriechov teraz, ani po smrti. Ten totiž, kto nemá ľútosť nemôže dosiahnuť odpustenie. Dnes sa slovo milosrdenstvo používa vždy keď sa hovorí aj o hriechu. Viete ale čo Ježiš a Jeho Cirkev učí o milosrdenstve ? Milosrdenstvo je pre tých, ktorí ľutujú. Pre iných nie. Ľútosť z toho, že robím zle (a spoločná dovolenka osamote zlo v nemanželskom stave je ako sme povedali vyššie) je potrebná na to, aby si odpustenie od Boha dostal. Kde nie je ľútosť tam nie je zľutovanie. Dokonca v katechizme sa píše, že ten, kto sa odmieta prestať vystavovať dobrovoľne takýmto príležitostiam by nemal dostať na spovedi od kňaza rozhrešenie a aj ak by ho formálne dostal, od Boha ho nemá. Ľudia niekedy ukecajú kňaza, ale pred Bohom to neukecáš. Sám Ježiš podobne učí keď hovorí učeníkom, že peklo vlastne očakáva tých, ktorí sa nechcú zrieknuť príležitosti hrešiť: “Ak ťa zvádza na hriech tvoja ruka alebo noha, odtni ju a odhoď od seba: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený alebo krivý, ako keby ťa mali s obidvoma rukami a s obidvoma nohami hodiť do večného ohňa.” Môžeme si všimnúť, že sa nehovorí, že “ak hrešíš svojimi rukami alebo nohami odtni ich.” Ježiš hovorí o tom, že ak ťa čokoľvek zvádza či pokúša, musíš byť ochotný to zanechať. Ak ťa dovolenka, prespávačka u frajerky, chata či stanovačka vo dvojici pokúša sa s tým druhým vyspať (a úprimne povedané bolo by divné keby nie), tieto veci musia ísť preč. Lepšie ti bude v nebi bez tejto skúsenosti, ako v pekle s all inclusive dovolenkou v Paríži pre dvoch.
Čo teda robiť ? Utekať. V prvom rade preto, lebo aj v Písme čítame, že sa máme samotnému satanovi vzoprieť, ale ak ide o príležitosť hrešiť, máme ujsť. Niekomu to príde asi trochu zbabelé, ale opak je pravdou. Svätí často hovorievali, že bezpečie od hriechu spočíva v úteku. Je oveľa ťažšie si odoprieť potešenie zo spoločnej dovolenky vo dvojici ako na ňu ísť. To dokážu len silní. Sila je cnosť a zahŕňa v sebe robenie ťažkých vecí a rozhodnutí. Často sa modlíme za silu. Sila vo forme tejto cnosti alebo vo forme milosti od Boha znamená, že v ťažkej situácii si budem vedieť vybrať správnu možnosť aj keď ma to bude veľa stáť či bolieť. A podľa tejto definície možno aj vidíme ako sme často slabí. Preto prosme o silu. Túto silu však nemusíme obdržať v pokušeniach v ktorých sme sa ocitli lebo sme sa v nich ocitnúť chceli.
Jeden z ďalších dôvodov prečo spoločná dovolenka nemusí byť dobrý nápad je možnosť, že tým niekoho pohoršíme. Veľmi dobre viem, že dnes je ľuďom úplne jedno, kto čo ako vidí a či to čo robíme niekoho pohoršuje alebo nie. Bohu to však jedno nie je, môžeme tak čítať na viacerých miestach Písma: “Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človeku, skrze ktorého pohoršenie prichádza!” (Matúš 18:7) Čo spôsobuje pohoršenie ? Pohoršenie nie je pocit, že: “ó, som pohoršený…” Pohoršenie nastáva vtedy, keď niekto kto sa vydáva za veriaceho robí do očí bijúce veci v protiklade s našou vierou a náukou a tým znižuje latku pre ostatných, ktorí sa naňho môžu pozrieť a povedať “On je veriaci, on tak robí, môžem aj ja.” Ak si ty ten dôvod prečo niekto zhrešil, máš na jeho hriechu spoluúčasť. A tá sa dá rýchlo dosiahnuť tým, že mu dáš zlý príklad a ešte o sebe hovoríš, že patríš medzi veriacich. O takých ľuďoch Ježiš hovorí: “Tomu by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora, akoby mal pohoršiť jedného z týchto maličkých.” (Lukáš 17: 2)
Nechcem aby tento článok bol extrémny dlhý, tak spomeniem už len poslednú vec a tou je cnosť obozretnosti. Vďaka tejto cnosti vieme, aký máme cieľ a aké prostriedky potrebujeme na jeho dosiahnutie. Čiže ide tu o poznanie nášho cieľa a o voľbu dobrých prostriedkov. V prípade dovolenky tvoj cieľ môže byť dobrý – ukázať tomu druhému, že ho máš rád a že ti na ňom záleží. Ale nesmieš mu to nikdy ukázať zlým prostriedkom. Ak tak spravíš, tento skutok je morálne zlý, keďže vieme, že účel nesvätí prostriedky. Cieľ, rovnako ako prostriedky použité na jeho dosiahnutie, musia byť dobré. A nie dobré podľa teba, ale dobré podľa Boha. Viac ukážeš svojej milej, že ju miluješ tým, že sa do manželstva budete spoločne zapierať a nebudete si užívať veci, ktoré vám zatiaľ nepatria. Viac lásky je vidno v tom, kto je ochotný zaprieť sám seba a spraviť čo je správne za cenu bolesti, nepríjemností a možno aj výsmechu ako v tom, kto jednoducho ide po tom čo chce a je mu jedno, či to je správne a či tým niekoho pohorší, alebo nie.
